Dve tretiny žien, obetí znásilnenia, túto skutočnosť neohlásia. Trápi ich pocit hanby, bolesť fyzická i psychická. A zvyšné, aj keď násilný čin ohlásia, sa stretávajú s nepochopením, výsmechom. Aj taká je realita. Aj na Slovensku.

Na začiatku tohto roka sa tridsaťtri konžských žien stalo obeťami novoročného znásilňovania. Okrem rán na duši si odnášali nielen poníženie, ale aj mnohočetné poranenia. Tie sa im zahoja, ale duša sa už nezahojí.
Podľa výskumu kriminality, ktorý sa uskutočnil minulý rok, deväť z desiatich žien znásilnenie neohlási.
64% respondentov sa bálo pomsty páchateľa.
43% sa bálo nešetrného vypočúvania.
Tretina zločin neohlásila, lebo sa domnievala, že polícia s tým aj tak nič neurobí.
22.február sa má preto zapísať do povedomia verejnosti ako deň, kedy treba vynaložiť väčšiu dávku empatie voči obetiam zločinov. Nielen ako odborník, lekár-gynekológ, príslušník policajného zboru, ale aj ako človek - rodina, priateľ, známy.

Keď porovnáme oficiálne štatistiky násilných trestných činov s tými neoficiálnymi - anonymnými anketami, dotazníkmi, dospejeme k alarmujúcemu záveru. 90% obetí skutočnosť, že bol spáchaný trestný čin ani neohlásia. Zo strachu.
22.február je mementom žien, ktoré si svoju traumu ponesú doživotne.

Vtedy 18-ročná mladá žena sa stala obeťou znásilnenia. Tri roky mlčala o tom, čo sa jej stalo. Zo strachu, že jej aj tak nikto nebude veriť. Z pocitu hanby, že si aj tak za to môže sama. Z pocitu, že sa mohla viac brániť. Čo na tom, že útočník mal o tridsať kilogramov a dvadsať centimetrov viac ako ona. Čo na tom,že mal minimálne dvojnásobne viac sily. Aj tak si za to môže sama. Neohlásila to na polícii, nezverila sa rodine, priateľom.
Paradoxne, priznala sa o tri roky neskôr svojim spolužiačkam na vysokej škole. Tri roky však nosila v sebe zhnusený pocit samej zo seba. Nedokázala veriť mužom, mala nulový sexuálny život. Po priznaní nastal maličký zlom. Začala si viac vážiť seba a skutočnosť, čo sa jej stala pred pár rokmi bola síce stále tu, ale už za ňu neobviňovala samú seba. No aj tak sa stále uhne a skrčí, keď vidí nad sebou ruku, aj keď ju tá ruka chcela len pohladiť. Možno sa fyzické rany zacelili, no tie psychické zostanú.

Jeden príbeh, jeden osud. Pritom sú ich desiatky, stovky, tisíce. Tisíce obetí znásilnenia, násilných trestných činov, týraní. Preto aj 22.február. Európsky deň obetí zločinov.
Lebo sa nepatrí zatvárať oči pred realitou.

Zdroj : ozene.zoznam.sk
Zdroj foto : laska.estranky.cz