Keď som pár rokov dozadu počúvala ešte vtedy žijúceho umelca menom Julo Satinský v jeho rozhlasovej relácii Čučoriedkareň, nemyslela som si,že sa pozastavím nad zvyšujúcimi sa číslami na váhach slovenských dietok a čučoriedok.

Julo Satinský po svojej návšteve kontinentu za Veľkou mlákou opisoval ako sa dozvedel od svojich známych, že v jednej z najobľúbenejších sietí rýchleho občerstvenia museli upravovať stoličky na sedenie, keďže sa do nich čučoriedky (vtedy v mojom veku) nevedeli vopchať.
Žijem v Prievidzi (resp. v Bojniciach pozn.aut.), no čučoriedok, ktoré by sa nemohli vtesnať do stoličiek, som zatiaľ toľko nevidela. No detí, ktoré majú problém sadnúť si za školskú lavicu, na tú mini stoličku, už áno. Krutou pravdou je, že nie všetko, čo príde z Ameriky je dobré. Tak ako zníženie pohybových aktivít detí, tak ako sociálne siete (aj tie majú svoje negatíva), tak ako rýchle občerstvenia.
Netreba apelovať na deti, aby vypli počítače a išli sa naháňať na čerstvý vzduch, treba apelovať na rodičov, aby im ten počítač vypli. A keď budú protestovať, kľudne im ho zabaviť. Vyhadzovanie elektroniky z okna sa neodporúča.
Je nad sily pracujúcich rodičov kontrolovať, či vaše dieťa zjedlo desiatu, či si za vreckové nekupuje v školskom bufete nejaké čokolády a sladené nápoje. Je na školskom personále, aby v rámci svojich možností ustriehli stravovanie detí, aspoň na prvom stupni základných škôl. Je na ministerstve zdravotníctva, aby zaviedlo viac reforiem, ktoré budú dbať na zdravie vašich detí. Aby sme sa jedného dňa nezobudili a na nočnom stolíku pri posteli neležala inzulínová injekcia.

zdroj foto : babble.com