Každé tri mesiace chodím darovať krv na hematologické oddelenie Nemocnice s poliknikou v Bojniciach. Mám 23 rokov, krvnú skupinu A+ a za sebou zatiaľ štyri odbery.

Každé tri mesiace chodím darovať krv na hematologické oddelenie Nemocnice s poliknikou v Bojniciach. Mám 23 rokov, krvnú skupinu A+ a za sebou zatiaľ štyri odbery.

Darovanie krvi je pre mňa poslaním, pomocou a po odbere odchádzam s dobrým pocitom, že moja krv môže zachrániť ľudský život.

Prvýkrát som bola darovať krv v druhom ročníku na vysokej škole. Po neskutočným peripetiách so zlým zdravotným stavom, užívaním agresívnych liekov, ktoré by mohli uškodiť čistote červenej tekutiny, ktorá mi koluje v žilách, sa mi konečne podarilo darovať krv. Po vyplnení dotazníka o mojom zdravotnom stave, vrátane chúlostivých otázok o sexuálnom živote, ktorý praktikujem (v mojom prípade skôr nepraktikujem/nepraktizovala som) a zaškrtnutí áno pri otázke o tetovaní mi odobrali krv z prsta. Výsledky boli o pár minút a nadšene som čakala na ten pravý odber krvi, pri ktorom mi z môjho tela „vytieklo“ skoro pollitra krvi. Pohľad na krv mi nikdy nerobil problém. Čo sa týka omdlievania, poprípade iných nežiaducich účinkov, nič sa nedostavilo. Možno akurát tak veľký hlad, ktorý sme spolu s mojou spolužiačkou, pre ktorú to bol v poradí druhý odber krvi, hneď zažehnali v neďalekom bistre.

Druhý, tretí a štvrtý odber prebiehal priamo v mojom rodisku a zaobišiel sa bez problémov. Do bojnickej nemocnice ako som si všimla pri niekoľkých mojich predchádzajúcich odberoch, chodia zväčša muži. Vlastne prevažná väčšina alebo skôr 98% darcov? Pri druhom odbere som v čakárni sedela ja, ešte jedna pani a asi 30 mužov. Pri treťom sme boli tri. Pri štvrtom dokonca štyri. Neviem, či je to bola len náhoda, že nás bolo v tie dni tak málo alebo je málo žien, ktoré chodia darovať krv. To, že som v čakárni poväčšinou najmladším darcom myslím netreba komentovať.

Darovanie krvi môže zachrániť život. Neznámemu, známemu, priateľovi, rodine. Aj ten váš.