Kúsok od hlavného vchodu leží na stolíku prikrytom obrusom kniha. Má 365 stránok, na každý deň v roku. V nej, stránka po stránke zaplnená menami. Tých, čo nás opustili. Kniha nie je kronikou mŕtvych, ale oslavuje živých. Ľudí, ktorí nám vstúpili do života a zanechali v ňom stopu. Ľudí, ktorí si pre svoju očakávanú smrť vybrali Hospic sv. Štěpána v Litoměřicích.

Hospic je zdravotnícke zariadenie pre dlhodobo chorých a zomierajúcich, v ktorom je kladený dôraz na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Miesto, kde sa uľavuje od bolesti, alternatíva pre tých, ktorí nechcú posledné chvíle svojho života prežiť v preplnenej nemocnici.
Do hospicu prichádzajú ľudia, ktorých postupujúca choroba ohrozuje na živote. Tí, ktorí potrebujú paliatívnu liečbu a starostlivosť a súčasne nie je potrebná hospitalizácia v nemocnici, alebo u ktorých nie je možná alebo nestačí domáca starostlivosť. Najčastejšími pacientmi sú chorí v pokročilom štádiu onkologického ochorenia, neurodegeneratívnych chorôb, menej často potom pacienti v terminálnom štádiu iných chorôb.
Ten v Litoměřicích, stojí už od roku 1999. Základný kameň položil 27-ho apríla 1997 pápež Ján Pavol II. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo dňa 2.februára 2001. Hospic sv. Štěpána sídli v budove bývalej pôrodnice. Možno to znie ako paradox, no keď vznikne nový život, zákonite odchádza ďalší na večný odpočinok.
Hospic stojí v krásnom prostredí, v srdci historického centra severočeského mestečka, na kopci, z ktorého je jedinečný výhľad na okolité hory a lúky. Blízko stojí Katedrála sv. Štěpána, ktorý bol patrónom Uhorska a je miestne uctievaný ako patrón koní a vínnej révy.
Pred pár dňami sa po chodbe maľovanej prívetivou béžovou farbou prechádzalo mladé dievča. Dnes už bohužiaľ nie je medzi nami. Mala len devätnásť rokov, celý život pred sebou, no na večnosť ju poslala zákerná rakovina. Bola najmladšou pacientkou tohto alternatívneho zdravotníckeho zariadenia. Aj jej meno je zapísané v knihe života. Podľa personálu niesla svoj údel statočne. Už sa síce neusmievala, ale bola zmierená so smrťou. Pomôcť jej už nedokázali, tak aspoň tíšili bolesť. Metóda tíšenia bolesti má prívlastok paliatívna. Ide o prístup zlepšujúci kvalitu života pacientov a ich rodín, ktorí čelia problémom spojeným so život ohrozujúcou chorobou, prostredníctvom predchádzania a zmierňovania utrpenia pomocou včasného zistenia, vyhodnotenia a riešenia bolesti a ďalších fyzických, psychosociálnych a duchovných problémov.
Pacientov prechádzajúcich sa po chodbách, či len odpočívajúcich v posteliach bolo nespočetné množstvo. No každý prípad, ktorý skončil za dverami hospicu bol ojedinelý. Tak, ako každý človek. Sestričky rozprávali prípad jedného asi päťdesiatročného pána, ktorého choroba postupne pripravila o cit v nohách a rukách. V čele mal preto voperovaný čip, pomocou ktorého ovládal notebook, ležiaci na stolíku v protiľahlom kúte izby. Aj tento pán prehral svoj boj o život. No spomienky na neho zostanú personálu navždy. Ošetrovateľky o ňom hovorili milo, s úsmevom na perách, podľa nich bol veľkým gentlemanom. Keď sa chorí rozhodnú stráviť posledné chvíle svojho života v tomto zariadení, neznamená to, že v ňom musia zákonite umrieť. Taký bol aj prípad pána v pokročilom veku, ktorý po pár mesiacoch strávených na lôžku nabral opäť silu a chuť do života a odkráčal domov “po svojich.” Rok strávil doma v relatívnom zdraví a v pokoji umrel medzi svojou rodinou. Tá sa aj prišla osobne poďakovať za pomoc a bolo na nich vidieť, že sa tešili aj z roku, ktorý mohli stráviť so svojím otcom, starým otcom, manželom a bratom.
Aj dnes je tu rušno. Dvere na izbách, ktoré obýva každý pacient sám, sa otvárajú a zatvárajú. Z niektorých počuť smiech, živú vravu, rádio alebo televíziu. Je čas večere a personál prináša pacientom v špeciálnych boxoch jedlo, ktoré má každý chorý uvarené podľa nastavenej diéty. Nechutí ako bežná nemocničná strava, tu si aj pani kuchárky dávajú záležať na tom, aby každému chutilo. Predsa len, môže to byť posledné jedlo, ktoré si dajú dočasní obyvatelia tohto príbytku do úst. Vstupujem do jednej izby, kde leží vitálna 93-ročná babička. Veselo sa rozpráva so sestričkami a zažiada si o pustenie rádia. Možno v ňom budú hrať pesničku od jej obľúbenca Karla Gotta. Zahľadí sa na mňa a potom na jednu z dvoch sestričiek, ktorá je zhodou okolností aj mojou mamou a povie :”No nie je možné, aby táto veľká dievka bola vaša dcéra.” Ale som, aj keď neviem, kedy sa mi podarilo tak rýchlo vyrásť. Babička poprosí o zakrytie nôh, predsa už je staršia a v noci ju na nohy oziaba. Lúčim sa a pri odchode sa ešte dozvedám, že babička sem neprišla dožiť, len ju sem jej rodina poslala na pár týždňov, aby si oddýchli. Nie, nie je to barbarstvom, len ten, kto sa stará o ťažko chorého vie, aké je to fyzicky a psychicky náročné. Babička pôjde o pár dní domov, za svojimi vnúčencami a vidieť na nej, ako sa na ne teší.
Jednu z jednoducho, ale útulne zariadených izieb obýva aj moja stará mama. Začalo jej opäť chutiť jesť, až tak, že sa všetci čudujeme, kde to kvantum jedla v nej mizne. Nesťažuje sa. Má tu všetko, čo potrebuje. Pohodlnú polohovateľnú posteľ, obrázky svätých aj obľúbený televízor, kde sleduje všetky možné programy. A keď ju televízia omrzí, ešte stále si môže čítať niektorú z kníh ležiacich na poličke alebo v malej knižnici v spoločenskej miestnosti. Tá tiež dýcha rodinnou atmosférou. Na béžovo natrené steny, plno kvetov, stoličiek a kresiel. Miesto, kde si môžu chorí oddýchnuť a načerpať sily čitaním literatúry. Miesto, kde sa stretávajú pacienti, ktorým to zdravotný stav dovoľuje, ich rodinní príslušníci, personál, kde sa pravidelne konajú predstavenia živej hudby, večierky na svätého Mikuláša, vianočné posedenie pod jedličkou, ale aj, kde sa chorí môžu naučiť niektoré z ľudových remesiel. Na Veľkú noc sa maľujú vajíčka alebo tvoria bábky zo šúpolia. Počas adventu tu to zas dýcha pravou vianočnou atmosférou, vyrábajú sa ozdoby na vianočný stromček dominujúci celej miestnosti, možno aj maličkosti pre rodinu ako vianočný darček. A ak máte šťastie,možno na chodbách narazíte aj na Mikuláša, čerta a anjela, ktorí chodia rozdávať dobrú náladu do všetkých kútov. Jednou z udalostí, ktorú majú všetci v obľube je aj vyháňanie bosoriek. Ak počasie dovolí, stretnutie sa koná vonku, kde sedia všetci svorne okolo ohňa, zababušení v dekách a opekajú si. Pre veriacich je k dispozícii kaplnka, kde sa konajú omše.Primárne nie je určená jednému náboženstvu. Predsa len sa nachádzame v demokratickej krajine, kde vládne sloboda vierovyznania. Môže slúžiť katolíkom, tak aj evanjelikom. Na otázku či tu už ležali aj chorí iného vierovyznania som odpoveď bohužiaľ nedostala. Ak by sme sa presunuli o poschodie nižšie, dostali by sme sa do miestnosti, ktorá slúži ako rozlúčková miestnosť. Zopár stoličiek, sviečky a podstavec na rakvu. V čase mojej návštevy som do tejto miestnosti vo vlastnom záujme nevstúpila. Na podstavci totiž ležala rakva s nebožtíkom. Prechádzam sa po chodbách, ktoré mi vôbec nepripomínajú nemocničnú sterilitu. Aj keď, aj tu sa na vozíku nachádzajú lieky, injekcie a iné zdravotnícke pomôcky. Aj tu možno stretnúť pána v bielom plášti, so stetoskopom okolo krku.

pokračovanie nabudúce