Moja jednoduchá odpoveď na to, čo je to vlastne hospic je, že je to miesto, kam chodia ľudia umierať. Neznalý si predstaví nemocnicu, kde je všetko pochmúrne, kde vládne smútok, ticho a prísnosť. Kde je všetko až priveľmi sterilné. Opak je však pravdou. Ak by človek vstúpil do budovy bez tušenia, čo sa v nej vlastne nachádza, neveril by, že sem chodia chorí stráviť posledné dni svojho života.

Hospic nie je nemocnica. Skôr pripomína penzión alebo viacgeneračný dom, kde v žiadnom prípade nesvieti na stenách slovo smrť.
Keďže toto zdravotnícke zariadenie je neštátne, primárne nedostáva podporu ako nemocnice. Pacienti a ich rodiny za pobyt platia symbolickú cenu, ostatná činnosť, zdravotnícke vybavenie a náklady na údržbu sa financujú z dotácii, fondov, verejných zbierok. Hospic v Litoměřiciach nie je jediným takýmto zariadením v Českej republike. Ďalšie sa nachádzajú v Brne, v Prahe, Hradci Králové.
Hospicová starostlivosť na Slovensku je ešte v plienkach. Širokej verejnosti menej známa, možno len tí, ktorí majú vo svojej blízkosti takéto zariadenie pojem hospic niečo hovorí. Jeden z väčších sa nachádza v Banskej Bystrici, vo výstavbe je aj hospic v Chynoranoch (okres Partizánske), ďalší v Bardejovskej Novej Vsi, kde kvôli nedostatku financií sa otvorenie presúvalo z mesiaca na mesiac, z roka na rok. V roku 2000 sa jeho otvorenie z finančných dôvod presunulo na neurčito. Podobné služby poskytujú aj rôzne občianske združenia, poprípade charita alebo aj Národný onkologický ústav. Tu sa však jedná primárne o domácu starostlivosť a zdravotníci sa starajú o chorých u nich doma, čo znamená, že nie je zabezpečená 24-hodinová pomoc.
Osobitnou kategóriou sú detské hospice. Už len myšlienka na choré deti odkázané na smrť dokáže vyvolať smútok v očiach. Detských kamenných hospicov je len niekoľko, aj to len vo Veľkej Británii,v Oxforde, kde vznikol prvý detský hospic vôbec. A to v roku 1985. V Českej republike sa nachádza mobilný detský hospic. Združenie dostalo názov Nadace Klíček# a stará sa o onkologicky choré deti a ich rodiny. Myšlienka postaviť detský kamenný hospic bohužiaľ zlyháva na finančných dotáciách.
Slovenská republika je na tom obdobne. Tu existuje svetielko nádeje, ktoré nesie príznačný názov Plamienok. Detský hospic Plamienok# má rovnako príznačné motto : “Nemôžeme zachrániť, môžeme pomôcť...” Plamienok je občianskym združením, mobilným hospicom. Pre členov Plamienku má domov obrovskú hodnotu. Tak ako aj pre umierajúce deti, ktorým domov a blízkosť rodiny poskytuje pocit bezpečia.
Plamienok je združenie, ktoré poskytuje starostlivosť a oporu chorým deťom a ich rodinám. Len sami rodičia, ktorí prežili svoje dieťa vedia, aká strašná bolesť to je, keď vidíte, že nedokážete pomôcť tomu malému človiečikovi, ktorého ste len prednedávnom privádzali na svet. Preto sú rodiny vďačné za akúkoľvek pomoc, ktorá sa im poskytuje v týchto ťažkých časoch.
Plamienok vznikol ako občianske združenie, zapísaním do registra Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 8.12. 2000 ako nezávislá mimovládna organizácia. Odborníci v tomto detskom hospici poskytujú pomoc 24 hodín denne, 7 dní v týždni a to bezplatne. Navštevujú deti doma a poskytujú nielen zdravotnú, ale aj sociálnu a psychologickú pomoc. Čoraz viac sa snažia aj o poskytovanie duševnej opory po smrti dieťaťa v rodine.
Toto združenie je unikátom. Unikátom na Slovensku, jedinečné v tom, čo robí, jedinečné tým, aký tím má okolo seba. Tím odborníkov, ktorých nemožno neobdivovať za to, na akú cestu sa dali a ako sa snažia pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú. Svet potrebuje takých hrdinov, akými sú oni.
Hospice- miesta, kde ľuďom pomáhajú prekonať strach, kde pomáhajú uľaviť od bolesti, kde nevládne slovo smrť a strach. Miesto, kde vládne pokoj, kde nie je ticho nevyhnutné. Kde slzy prichádzajú, no nie sú hysterické a nečakané. Miesto, ktoré chorí ľudia opúšťajú navždy, no nie v kŕči, nie v neznesiteľných bolestiach, ale s pokojom v duši a na tvári. Miesto, kde sa personál stáva súčasťou rodiny bez toho, aby to niekoho obťažovalo. Miesto, kde uľavia od bolesti nielen pacientom, ale i rodine a blízkym. Kde sa nemyslí v prvom rade na smrť, aj keď sa možno zdá, že neustále klope na dvere.
Na chodbe Hospicu sv. Štěpána si všímam jedných dverí. Nezaujíma ma tak izba, ktorá sa za nimi skrýva, ako slniečko, ktoré je na nich prilepené. Slniečko namaľované na obyčajný kancelársky papier, vystrihnuté kostrbato, pravdepodobne malými rúčkami, no aj tak je čarovné. Akoby vyjadrovalo náladu na izbe, ktorá sa za dverami skrýva. Počuť z nej radostnú vravu. Áno, to je tá vitálna 93-ročná babička, ktorá sa teší z toho, že z rádia počuť jej obľúbeného Káju. Keď sa stretnete zoči-voči smrti (nielen na vlastnej koži), zrazu si uvedomíte, aký je život krátky a krásny a dokážete sa tešiť aj z maličkostí.
Vychádzam z hospicu,v jedno sychravé ráno a aj tak sa mi nezdá všetko naokolo šedé a pochmúrne. Možno som predsa len strávila dva dni na mieste, kde všade okolo mňa dýchala smrť. No bola rovnako vzdialená, ako pochmúrna nálada, zahnal ju nielen prístup personálu, ale aj pacientov, ktorí odpočívali na svojich izbách a tešili sa na poobedie. Prídu speváci a budú mať hudobné popoludnie. Zaspievajú si staré známe hity a večer ich čaká teplá večera a vyhriata posteľ. Možno sa na druhý deň nezobudia, no ak predsa len áno, deň prežijú tak, ako by bol ich posledným.
Nemusím sa obávať o zdravie svojej starej mamy, viem, že je o ňu dobre postarané. Pretože byť súčasťou hospicového personálu nie je prácou, ale poslaním.
Poslaním, ktoré si zdravotnícky personál vyberá dobrovoľne. Predsa len na to treba pevnú vôľu a veľkú dávku empatie, pozerať sa denne na umierajúcich, ktorým už nedokážete pomôcť tak, aby znovu “ožili”, aby chodili po tráve rovnako svižne ako vy, aby dokázali čo i len pohnúť rukou a napísať slovo alebo vysloviť čo i len hlásku. Dívať sa na deti v šatkách, bez červene na lícach, ktorým v očiach vidieť blízkosť smrti.
Myšlienka hospicu vychádza z úcty k človeku ako k jedinečnej a neopakovateľnej bytosti a z jeho potrieb: biologických, psychologických, sociálnych a duchovných.
Problematika hospicovej starostlivosti je široká, no základné otázky a poslanie hospicov je známe aj širšej verejnosti. Nikto nevie, či o pár rokov nebude potrebovať využiť služby týchto zariadení, kde sa kladie dôraz na dôstojné a bezbolestné umieranie.
Hospice nie sú typickými nemocnicami, sú to domovy, kde ide v prvom rade o pokoj. Vzhľadom na to,že sú tieto všetky zariadenia neštátne, ich financovanie je o to zložitejšie. Síce dostávajú niečo málo od štátu, nikdy to nepokryje výdavky spojené s chodom hospicov. Preto sú zariadenia vďačné za každého jedného darcu, za akýkoľvek príspevok na činnosť. Aj preto je spolu so stálym personálom v hospici vždy tím dobrovoľníkov, ktorí za svoju prácu tu, nedostávajú žiadne peniaze. Každá pomoc je tu dobrá. Je však smutné, že medializácia týchto zariadení pokrivkáva. Hospice preto organizujú svoju prezentáciu svojpomocne, aby priblížili širokej verejnosti svoju záslužnú činnosť. Vidieť to aj na neustálom odkladaní otvorenia zariadení, ktoré sú síce postavené, no nie sú peniaze na ich prevádzku. Preto by mal štát prispievať aj na túto činnosť väčšími čiastkami zo svojho rozpočtu, už len kvôli tomu, že umieranie v nemocnici sa stáva čoraz častejšie nedôstojným.
A nie je na škodu myslieť na svoju budúcnosť a budúcnosť svojich blízkych, lebo nikdy neviete, kedy budete potrebovať využiť pomoc hospicov a združení, ktoré pomáhajú ľuďom v posledných dňoch ich života. A preto sa nikdy nepýtaj komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.

zdroj foto : autorka

+ Čítať celú diskusiu a vložiť príspevok (počet príspevkov: 0)